Pivo Gose sa vyrába vrchným kvasením zo sladu s najmenej polovičným podielom pšenice. Dôležitým doplnkom je koriander a kuchynská soľ.

Pretože pivo dokvasí ešte vo fľašiach, plní sa do špeciálnych nádob zo silného skla s dlhým hrdlom. Pivo je kalné a má žltkastú farbu. Chuť je pikantná s ovocnými tónmi a len miernou horkosťou. Obsah etanolu sa pohybuje medzi štyrmi a piatimi percentami.

Pivný štýl Gose nepatrí v našich končinách medzi najznámejšie. Hlavne v Nemecku sa však teší mimoriadnej popularite už nejaké to storočie. V tomto prípade ale má aj na Slovensku veľký potenciál. Je totiž pravda, že vďaka IPA už aj slovenskí pivári spoznávajú čaro kyslejších pív. Kým v súčasnosti sa pri kvasení využívajú skôr čisté kvasničné kultúry a poriadna dávka chmeľu, v minulosti sa kvasili spontánne vďaka baktériám mliečneho kvasenia. Takéto kysnutie sprevádza aj históriu Gose, ktoré patrí medzi významné historické pivné štýly.

Pivo Gose je spájané hlavne s nemeckým mestom Lipsko. Leipziger Gose je doslova klenotom tohto štýlu. Spontánne vrchne kvasený pšeničný mok sa vyznačuje neobvyklým mliečnym kvasením a ochucovaním kuchynskou soľou a koriandrom. Gose patrilo po stáročia medzi základné nápoje vo veľkej časti Dolného Saska. Prišiel však rok 1966 a jeho zánik. K znovuzrodeniu prišlo až po zjednotení Nemecka. Práve vtedy sa rozhodli sládkovia Andreas Schneider a Tilo Jänichen zmeniť lipskú železničnú stanicu Bayerischer Bahnhof na pivovar rovnomenného názvu a stali sa tak hlavnými postavami návratu tohto piva.

Poďme však do obdobia tisíc rokov skôr. Gose sa začal vyrábať v malom mestečku Goslar (Dolné Sasko), ktorým preteká rieka rovnakého názvu ako typ piva. A lepší rok na prvé kúsky si vybrať zrejme nemohli, veď kto by si nezapamätal okrúhlu tisícku… Trvalo však viac ako 700 rokov, kým sa pivo dokázalo prebojovať na čelo rebríčka popularity. V roku 1738 miestni malí pivovarníci spoločnosti Goslar expandovali na väčší trh miest ako Halle či Lipsko. Chýry o jeho špecifickej chuti sa rýchlo rozniesli a v samotnom Lipsku vznikla aj samostatná značka Leipziger Gose. Na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia tu dokonca fungovalo viac ako 80 goseschenkes či podobných taverien.

V roku 1824 sa vďaka Johannovi Gottlieb Goedeckovi stalo epicentrom Gose neďaleké mestečko Döllnitz, kde ho tento preslávený sládok začal variť vo svojom kaštieli. Aj napriek len 2000 obyvateľom tu fungovali až tri jeho pivovary. Goedecke si toto pivo nevybral náhodou. Počas 19. storočia bola jeho popularita taká veľká, že nové taverny sa pre jeho ponúkanie museli zapísať do poradovníka čakateľov. Ak sa im aj podarilo presvedčiť výrobcov, že si ich prevádzky zaslúžia ponúkať túto pochúťku, dostalo sa im len presne určeného prideleného množstva.

Na tú dobu sa však Gose vyznačovalo rôznymi ojedinelosťami. Pivo totiž nekvasilo v pivovare, ale skôr otvorene v samotných krčmách v sklenených fľašiach s dlhým hrdlom a širším dnom, ktoré boli vyrobené konkrétne pre tento účel. Kvasinky z vrchne kvaseného piva putovali fľašou až po jeho hrdlo, kde vytvorili akýsi kvasnicový korok, ktorý pivo udržal vo vnútri až po jeho odstránenie. Bolo to však dosť nebezpečné. Ak sa totiž príliš zatriaslo fľašou, pivo bolo po uvoľnení jemného korku doslova všade. Až do 19. storočia Goedecke vyrábali viac ako milión fliaš ročne. Stále to však bola len približne polovica toho, čo vyprodukovali najmenšie mníchovské pivovary. Zdalo sa tak, že aj napriek kvalite zostane iba regionálnou špecialitou. Po konci druhej svetovej vojny sa pozastavila výroba mnohých nemeckých pív, čo bol aj prípad Gose. Východonemecká vláda sa s týmto typom veľmi nestotožňovala.

Spodne kvasené pivá s novou metódou fermentácie, pri ktorej sa kvasinky usadili na dne fermentov a darilo sa im v chladnejších teplotách, začali vyrábať na konci 19. storočia aj Bavori či obyvatelia Bohemie. Ležiaky ako Pilsner, ktoré sa oveľa ľahšie prepravovali aj skladovali, postupne zaberali miesto na trhu pšeničným kvasinkovým pivám ako práve Gose. Dá sa povedať, že tieto pivá varené starou metódou, začali pomaly vymierať. Spodne kvasené nápoje boli postupne uprednostňované pred vrchne kvasenými regionálnymi historickými špecialitami.

Gose mohlo upadnúť do úplného zabudnutia, no proti bol bývalý zamestnanec spoločnosti Ritterguts Friedrich Wurzler. Ten v roku 1949 začal variť pomerne malé množstvo tohto piva v pôvodnej domovine – v pivovare v Lipsku. Vzácnu receptúru si uchovával v zápisníkoch a pred svojou smrťou ich odovzdal nevlastnému synovi. Pivovar opäť zanikol v roku 1966. Problémy s prežitím mali tieto pivovary aj z jedného banálneho dôvodu. Na varenie piva sa totiž vzťahovali mimoriadne prísne mníchovské zákony o čistote piva ešte zo 16. storočia. Tie zakazovali používanie akýchkoľvek prísad okrem jačmeňa, vody a chmeľu. A tu nastal problém, keďže bez základnej zložky koriandru Gose proste existovať nemôže.

K zmene prišlo až v druhej polovici 90. rokov. V bývalej krčme spustili výrobu podľa pôvodných receptúr, no málokto si už na pravú arómu a kyselkavú chuť pamätal. Mnohí pivári len nechápavo krútili hlavami, ako toto vôbec môže niekto piť. Majitelia baru so všetkým chceli skoncovať, no ako šibnutím čarovného prútika sa začalo objavovať viac a viac fanúšikov a návštevníkov. A tak sa dodnes pri štrnganí hlavne v Nemecku stále zborovo hlási „goseanna“, teda „na zdravie“, ktoré sa môže povedať len pred prvým dúškom Gose. A práve táto hláška spôsobila doslova marketingový boom a Gose sa postupne dostáva do pivných ponúk aj ostatných častí Európy.

Prečítajte si predstavenia či zaujímavé príbehy aj iných pivných štýlov, ktoré nájdete medzi našimi blogmi na tomto odkaze.